7 mýtov o sexuálnom zneužívaní detí, ktorým stále veríme

Mýty o zneužívaní nie sú nevinné omyly. Každý z nich niekomu zatvára oči – a páchateľom dáva čas.

Mýtus 1: Nebezpečenstvo je cudzí chlap v parku

Realita: 93 % páchateľov je z blízkeho okolia dieťaťa – príbuzní, známi rodiny, vedúci, učitelia.

Mýtus 2: Moje dieťa by mi to povedalo

Realita: Väčšina detí mlčí roky – z hanby, strachu, viny, alebo preto, že páchateľa majú rady. Častejšie ako slová hovoria zmeny správania.

Mýtus 3: Týka sa to len dievčat

Realita: Zneužívanie zažije každé 3. dievča – a každý 7. chlapec. Chlapci pritom mlčia ešte častejšie.

Mýtus 4: Páchateľ je na prvý pohľad úchyl

Realita: Páchatelia bývajú šarmantní, obľúbení a „skvelí s deťmi“. Presne to im otvára dvere – ako popisujeme v článku o groomingu.

Mýtus 5: Keď sa nebránilo, asi mu to nevadilo

Realita: Deti v ohrození často „zamrznú“ – je to normálna reakcia na stres, nie súhlas. Dieťa navyše súhlas dať nemôže nikdy – preto je to trestný čin.

Mýtus 6: Deti si vymýšľajú

Realita: Vymyslené obvinenia sú vzácne. Dieťa, ktoré popisuje sexuálnu skúsenosť, ju odniekiaľ pozná – a to je vždy dôvod konať. Ako, to popisujeme v článku Dieťa sa mi zverilo.

Mýtus 7: U nás sa to stať nemôže

Realita: Presne túto vetu hovorila väčšina rodičov, ktorých sa to týkalo. V priemernej triede s 25 žiakmi sedí 5–7 detí so skúsenosťou so zneužívaním.

Za projektom stojí Tomáš Paprštein – autor knihy Klubovna Naděje, zakladateľ spolku Skutečný kamarád z.s. a tvorca relácie #odvážný. O prevencii hovorí na školách aj v médiách.