Zneužívanie v detstve si nesieme do dospelosti. Ako podporiť dospelé obete

Zneužívanie v detstve nekončí tým, že dieťa vyrastie. Mnoho dospelých nesie následky desiatky rokov – a o svojej skúsenosti často prvýkrát prehovoria až v strednom veku. Keď sa vám niekto blízky zverí, vaša reakcia má obrovskú váhu.

Prečo obete hovoria až po rokoch

Hanba, strach z nedôvery, snaha chrániť rodinu, aj to, že si detská myseľ skúsenosť „prepísala“, aby sa s ňou dalo žiť. Neskoré prehovorenie nie je dôkaz nepravdivosti – je to norma.

Čo povedať

• „Ďakujem, že mi to hovoríš. Muselo to stáť veľa odvahy.“
• „Verím ti.“
• „Nebola to tvoja vina. Mal/a si X rokov.“
• „Som tu – nech už s tým chceš robiť čokoľvek.“

Čo nehovoriť

• „Prečo si to nepovedal skôr?“ (prenáša vinu na obeť)
• „Už je to dávno, nechaj to tak.“ (bagatelizácia)
• „Si si istý? Bol si malý.“ (spochybňovanie)
• A nevynúcujte detaily ani „riešenia“ – tempo určuje obeť.

Kde je odborná pomoc

Terapeut so skúsenosťou s traumou je zásadný krok. Obetiam trestných činov pomáha aj európska linka 116 006. Premlčanie prípadu neznamená, že nemá zmysel hovoriť – pomoc a úľava nie sú viazané na súd.

Keď ste obeťou vy

Neexistuje „správny čas“ ani „správny spôsob“, ako o tom začať hovoriť. Môžete začať u terapeuta, na linke, u človeka, ktorému veríte – alebo čítaním príbehu niekoho, kto si tým prešiel a došiel až k súdu a satisfakcii.

Blízkym obetí pomôže aj článok 7 mýtov o sexuálnom zneužívaní.

Za projektom stojí Tomáš Paprštein – autor knihy Klubovna Naděje, zakladateľ spolku Skutečný kamarád z.s. a tvorca relácie #odvážný. O prevencii hovorí na školách aj v médiách.