Ako hovoriť s deťmi o bezpečí a hraniciach – 5 krokov bez strašenia

Väčšina rodičov vie, že by s deťmi „o tom“ mala hovoriť. A väčšina to odkladá – pretože nevie ako, kedy a akými slovami. Pritom práve otvorená komunikácia je najsilnejšia prevencia: dieťa, ktoré vie pomenovať svoje telo a vie, že môže povedať nie, je pre páchateľa oveľa ťažšie dosiahnuteľné.

1. Začnite skoro a prirodzene

Netreba žiadnu ‚veľkú prednášku“. Hovorte priebežne – pri kúpaní, obliekaní, pri čítaní knižky. Krátko, vecne, bez drámy. Čím skôr je téma normálna, tým ľahšie sa dieťa ozve, keď sa niečo stane.

2. Používajte správne názvy častí tela

Deti, ktoré poznajú správne názvy, dokážu presne opísať, čo sa stalo – a dospelí im skôr uveria. Eufemizmy naopak vytvárajú dojem, že ide o niečo tajné, o čom sa nehovorí.

3. Naučte dieťa pravidlo tela

„Tvoje telo patrí tebe. Nikto sa ťa nesmie dotýkať tak, ako nechceš – ani príbuzný, ani kamarát, ani dospelý, ktorého máš rád.“ A platí to aj naopak: dieťa nesmie byť nútené nikoho objímať alebo bozkávať, keď nechce. Ani babičku.

4. Rozlišujte dobré a zlé tajomstvá

Dobré tajomstvo robí radosť a raz sa prezradí (darček na narodeniny). Zlé tajomstvo ťaží, dieťa sa ho bojí povedať a dospelý na ňom trvá. Naučte dieťa: „Zlé tajomstvá doma vždy hovoríme.“

5. Postavte sieť bezpečných dospelých

Pomožte dieťaťu vybrať 3–5 dospelých, ktorým môže povedať čokoľvek. A sľúbte mu: „Keď mi povieš niečo ťažké, nebudem sa hnevať.“ Potom to dodržte.

A keď sa dieťa zverí?

Zostaňte pokojní, poďakujte mu za dôveru, verte mu a vyhľadajte odbornú pomoc (Linka detskej istoty 116 111, bezplatne a nonstop). Nikdy nesľubujte, že to nikomu nepoviete.

Rozhovor s mladšími deťmi krásne otvoria povzbudzujúce karty Nadějky. Signály, na ktoré si dávať pozor, nájdete v článku 7 varovných signálov.

Za projektom stojí Tomáš Paprštein – autor knihy Klubovna Naděje, zakladateľ spolku Skutečný kamarád z.s. a tvorca relácie #odvážný. O prevencii hovorí na školách aj v médiách.